je skoro rano, vokol mna sedia ludia ktori cestuju do prace, vsetci su namosureni, rozospati, lebo sa im nazoaj nechce, robia nieco co vobec nechcu, najradsej by spali a kaslali aj na pracu, len ja tu sedim s usmevom, ktory je pre vsetkych tych ludi zahadou..
jedna baba vedla mna sa uplne trasie, tak si ju istu chvilu zacnem vsimat, uplne sa jej trasu ruky, oci behaju sem a tam, pred sebou drzi zdrap papiera kde ma nacamarany zivotopis a vecne si ho opakuje, z toho usudzujem ze tato precizne nastresovana zena je asi kandidatkou na nejaku pracovnu ponuku a prave ide na pohovor.. pousmial som sa nad jej nervozitou a zahladel sa von oknom, este som netusil ze o chvilocku sa nado mnou budu asi ludia pousmievat tiez.
v cambridge som to zvladol lavou zadnou, no moje sebavedomie postupne s casom starcalo na svojej sile..fajcim, pohladom sledujem popol z cigarety a mimoto som si vsimol ako mi cigareta tancuje medzi prstami, uvedomim si ze som cim dalej viac a viac nervozny. no nic potiahol som posledny sluk z cigarety a vybral som sa na nastupiste odkial odchazda vlak do letchworthu. medzi recou , konecne som sa naucil nazov tohoto krasneho mesta.
v reproduktore sa ozve, next stop letchworth garden city.. nie velmi raznym krokom som sa presunul ku dveram, vyzeram von oknom a zrazu vlak spomaluje, ja ju vidim.. teda videl som, mihla sa mi ale viem ze to bola ona. z tej sekundy som si vsimol ze v tomto ranno obednajsom nervoznom opare nie som sam.. vystupujem, som od nej vzdialeny mozno zo 15 metrov a zrazu vsetky myslienky, ktore som mal, vsetky napady ktore mi cestou prebleskly myslou su prec. hlava je prazdna, matus konaj, vravim samemu sebe. co urobit?, ako zaujat? ako sa nestrapnit? budem sa jej pacit? v sekunde ma nenapadala ziadna triezva myslienka ako sa teraz zachovat... a zrazu to bolo tu, jeden roh a meter a pol vzdialenost.. napadla ma asi najtrapnejsia vec na svete, vyskocil som spoza roku a mierne, nervozitou priskrtenym hlasom som zvolal, voalaaaaa
nevedel som ako na oto bude reagovat, ale asi to dopadlo stastne, usmiala sa, podisla blizzsie a zrazu som si uvedomil ze ten ranno obednajsi nervozny opar sa pomaly zacina vytracat... pobozkal som ju, mierne zachytil vonu jej tela, zachtytil som jej gesta, jej mimiku a postupne sa mi na nej zacalo vsetko pacit...
pokracovanie nabuduce